Spomienky na Klinger pred rokom 1960

Spomienky na Klinger pred rokom 1960 nám zaslala mailom pani Lukáčová.

Na portále Banskej Štiavnice som zablúdila aj na Vašu stránku, pretože ma zaujal jej názov. Už nejaký čas pracujem na prezentácii pre svojich najbližších. Chcela by som im zanechať niektoré zákutia, tak ako ich mám zachované v spomienkach, pretože dnes sú už mnohé zanedbané a spustnuté. Podarilo sa mi cez niektorých krajanov ziskať knihu o Banskej Štiavnici, aj nejaké obrázky. ale buď boli staršie a na taký stav si nepamätám, ale predovšetkým boli len čierno-biele, takže mladšia generácia nemá predstavu, ako vyzeral Klinger v rokoch 1950-70. Bolo to krásne a udržiavané prostredie so športovými a kultúrnymi podujatiami, hoci v tom čase tam viedla len lesná cesta. Každý rok sa galéria s kabínkami, terasou a schodištiami so zábradlím natierali na žlto-červeno vo farbách ŠK. Preto Vám ako mladšej generácii posielam aspoň tento obrázok, aby ste mali predstavu,keď Vás Vaše potulky sem zavedú, akú mal Klinger kedysi podobu.

Aj keď v tých rokoch viedla na Klinger len lesná cesta, ale zájazdové autobusy chodili až spoza Prahy. Nieraz sme ešte starému pánovi Môcikovi, ktorý robil vlastne správcu aj plavčíka v jednej osobe, pomáhali narýchlo obliekať vankúše a pichľavé deky do obliečok pre návštevníkov z celého zájazdu.
Plavecké preteky, či vodné póla to bol hit každej sezóny a ako deti sme sa náramne tešili zo Svätojánskej noci. Na druhý deň nás síce čakalo upratovanie po návštevníkoch, zbieranie papierikov či voskových pohárov. Za to sme dostávali balíček cukríkov Sisi, ktoré sme si rovným dielom delili.

Už pred dvomi rokmi som začala robiť na prezentácii pre svojich najbližších o svojom rodnom kraji, ale obrázky na internete sú len z doby, keď prostredie Klingera spustlo. Ani v mestskom archíve v Banskej Štiavnici mi nevedeli poskytnúť nijaký obrázok z rokov 1960-70. Nakreslila som teda len pastelkami náčrt ako som si to pamätala z čias, keď sme sa odtiaľ odsťahovali. Nebolo to však ono, navyše som to načrtla len na zadnú stranu zo starého kalendára. Chcela som, aby mi dcérin manžel urobil obrázok tak, aby sa čo najviac podobal skutočnosti z toho obdobia. Mali sme k dispozícii zopár obrázkov, ale všetko len zo staršieho obdobia, čierno-biele a nie veľmi kvalitné. My sme boli ešte deti a náš svet bol farebný, aj Klinger,preto som ho chcela zachovať taký, aký bol kedysi.
Keďže zať má vlohy na kreslenie, urobil to pastelom a zafixoval, aby sa farba neolupovala a zopár odlišností sme dotiahli na PC, aby to bolo čo najbližšie k spomienkam z roku 1960, keď sme sa odsťahovali. Prvotný náčrt bol však môj vlastný, ale papier bol malý, takže mi nevyšiel celý záber, to sme už doťahovali až v ďaľšej fáze.

Už som sa Vám zmienila o tom, že som začala robiť na prezentácii, v súčasnosti by som rada vzkriesila dom nad Klingerom, ktorý sme volali "Veľký", lebo mal poschodie a bývalo v ňom 5 rodín a jedna stará dievka Ida. Ako deti sme sa jej veľmi báli, lebo keď sme sa pred domom hrali o chytačku, tak sme robili hurhaj a ona beťárka otvorila okno a chcela nás obliať obsahom z nočníka.
Dodnes si pamätám všetkých, čo v tom dome bývali,...
Spomínam si na rodinu s dospelými deťmi. Jednu volali Pepa, druhú Beža, chlapec bol Nácko a jeho brat Karči. Práve ten bol také spevavé stvorenie, keď šiel pásť barance a kozy. Spieval im pesničku"Háj ovečky háj, Gottwald nám dal raj, miesto cukru sacharínu, miesto masti margarínu." Chudák Karči si za to vyslúžil chládok. Dodnes neviem, kto sa o to mohol pričiniť, veď nad Klingerom nás bývalo len deväť rodín, neviem,kto by bol taký zákerný, že ho potopil.
Veľký dom je len ruina, pripájam Vám jeho obrázok z internetu. Jeho predchádzajúcu podobu chcem znova riešiť maľovaním obrázka, pretože v tých časoch neviem či sa dal pred domom niekto odfotiť.
K ďalšiemu príbehu o studničke pred Klingerštôlňou som si nedávno odfotila aspoň vchod do štôlne. V tých časoch bolo to miesto bez stromov, takže nebola tam hromada lístia, ako teraz. Štôlňa bývala zamknutá. Ťažké dubové dvere sa zabezpečovali kovovou lištou a zamykali zvláštnym zámkom s veľkým kľúčom. Môj starký, ako baník mal prístup do štôlne a kľúč opatroval, pretože keď prestala voda tiecť dreveným žľabom do studničky, chodieval s niektorým zo susedov na obchôdzku, by zistili, kde je chyba. Nešlo len o zdroj pitnej vody pre nás nad jazerom, ale aj pre bufet pri jazere. V tých časoch nebolo toľko minerálok, ako dnes, malinovka sa robila z hustého citrónového sirupu a vody.

Keď teraz hľadím na ten "Veľký dom" tak je mi fakt smutno a hovorím si "Bože,nezničili ťa dve vojny a teraz si zostal v troskách". Vždy si spomeniem na pesničku Paľka Hamela - "keď rúcajú niečí,dom,je mi ho ľúto,..."
Posielam Vám aj obrázok domu v kúte nad Klingerom. Tiež je maľovaný podľa náčrtu a dostala som ho od môjho zaťa k narodeninám. Na obrázku je len časť,kde sme bývali. Ten druhý je súčasnosť. Želám Vám všetko dobré a ešte raz ďakujem.